Dedo kedysi fotografoval a Ľubovi sa to vždy páčilo. Sám k tomu privoňal, keď sa začal potápať a svoje podmorské zážitky si chcel zdokumentovať. Zatiaľ nič vážne, asi tak, ako keď si ty cvakneš mobilom dúhu, alebo panorámu z turistiky na Hrebienku. Okrem toho mu čas zaberala rodina, práca na
viacerých frontoch, motorky… Všetkému sa venoval naplno a najlepšie ako vedel.Potom do jeho vlaku nastúpila rakovina a chcela ho pribrzdiť. Dvakrát. A čo urobil Ľubo? To, čo robil aj dovtedy. Pridal. Hoci bol nútený niektoré svoje aktivity obmedziť, hľadal nové, ktoré by ho napĺňali. A niekedy v tom čase si spomenul na fotoaparát. Oprášil ho a začal fotografovať. Tento raz však po svojom – vytrvalo, naplno a dravo. Keď sa do niečoho Ľubo Gregušiak zahryzne, nikdy sa neuspokojí s omrvinkami. Tak je to aj s fotografovaním. Zhruba počas dvoch rokov sa mu podarilo učiť sa od tých najlepších. Absolvoval rôzne kurzy doma i v zahraničí, odkrajoval si veľké sústa a jeho obzory sa rýchlo rozširovali. Jeho megalomanstvo a perfekcionizmus sa prejavili aj tu, a tak k fotoaparátu postupne pribúdajú nové
objektívy, profesionálna technika, tlačiarne a ako inak fotoštúdio. Ľubo Gregušiak vybudoval 1826 Photo studio, kde pracuje s profi tímom. Tak, ako je náročný na seba, vyžaduje maximum aj od ostatných, čo dýcha zo všetkých jeho doterajších projektov. Verí, že úspech sa ukrýva za schopnosťou robiť aj obyčajné veci mimoriadne dobre a preto má chuť neustále sa zdokonaľovať. Každé ráno sa poďakuje za rodinu a život a postaví sa novému dňu čelom. Vo fotografovaní vidí možnosť niečo hodnotné po sebe zanechať. Niečo, čo sa zachová pre každého, kto sa odváži prekonať svoje limity. Páči sa mu búrať predsudky a dokazovať tým, čo vidia len jeden uhol, že existuje minimálne desať ďalších. Fotografovaniu sa hovorí aj písanie svetlom a aj tam, kde je momentálne zamračené, vám Ľubo Gregušiak ukáže slnko.